zatiaľ bez názvu

14. srpna 2011 v 17:38 | Neko-chan |  Romantické poviedky
Prológ

alo sa to na 31.marca, deň to bol, mam taký pocit, že utorok. Čas okolo desať hodín v noci. S otcom sme upratovali jeho kanceláriu a chystali sa domov. Mala som osem rokov. V momente, keď som doumývala kruhy od pohára s kávou, ktoré boli rozmiestnené po celom stole, začula som sanitku. Otec nastražil uši, hneď som vedela, že sa niečo deje. Pravdepodobne niečo veľmi zlé. Komu sa stal úraz takto v noci? Alebo to nie je úraz?
Otec vybehol z kancelárie a vzápätí ako odišiel, sa aj vrátil. Schmatol rúško, svoj kufrík, pretrel si unavené oči, vypil narýchlo kávu, asi, aby ho prebudila a ku koncu si umyl ruky. Stihol ešte na mňa chabo pozrieť. Otupene som hľadela na jeho vzďaľujúcu siluetu. Chytila som svoj batoh a kráčala za ním, i keď vôbec nie v jeho línii. Na operačku som nemala prístup. Sadla som si do čakárne a čakala. Netrpezlivo som pozerala na ovisnuté hodiny na stene, zatuchnuté prachom, no bola som rada, že ukazujú čas. O dve hodiny ma otec prebral. Zaspala som na stoličke na chodbe v nemocnici. Dalo sa to čakať. Mlčky ma zdvihol na ruky, odniesol do auta, doma uložil a rovnako mlčky za sebou zavrel dvere, ani mi nedal pusu na dobrú noc. Nevedela som, čo sa deje. Čo sa to tam stalo?
Nasledujúci deň bol 1.apríl. Nikto doma nemal náladu. Nikto- ja a otec.
Otec ráno odišiel do práce. Opatrovateľka si zobrala súrne voľno, takže sa otec spoľahol na môj vlastný rozum. Spravil múdre rozhodnutie?
Cítila som sa sama, na to, že je deň vtipov. Rozhodla som sa ísť navštíviť otca. Keby som vtedy vedela, čo ma tam čaká, nešla by som tam...

1.kapitola
Otec sa na mňa nahneval. Videla som niečo, čo som nemala a sám nechcel, aby som to videla, preto sa hneval. Zúril. A veľmi. Keď išiel priam explodovať, zavrel sa v kancelárii. Na mňa zabudol?
Keď som vošla do nemocnice, rozhliadla som sa po areáli. Mŕtve. Bez duše. Chcela som si dnešok užiť, no nevedela som ako. Všetci sa mi zdali smutní, akoby z niečoho zdeprimovaní. Na druhej chodbe, trochu ďalej od otcovej kancelárie, som naďabila na pár sestričiek. Rovnako ako zvyšok personálu, vyzerali ponuro. Kráčala som ďalej, chodbami sa ozýval iba nepríjemný šuchot mojich šľapiek. To sú tu iba dospelí? Na deti sa zabudlo?
Prešla som do areálu pre mládež. Všade sa ozývalo ticho. Vrátila som sa späť a zbadala som menší hlúčik pri automate na kávu. Nakúkala som poza ľudí, no z diaľky som nikoho nepoznala. Keď som podišla bližšie, aj tak mi nebol nikto známy. Okrem lekárky, kolegyne môjho otca.
Stála som pri holom múre a čakala, čo sa bude diať. Uvedomila som si, že všetky sestričky a lekári čo tam boli, mierili zrakom na chlapca stojacom pri automate. Nevidela som mu do tváre. Mal na sebe biele pyžamo, to, ktoré sa dáva v nemocnici a je povinné. Vlasy mal rozcuchané, hnedé s čiernymi končekmi, nechápala som vtedy pojem melír a predsa len, také dieťa? Pozorovala som ho. Tak isto ako dospelí, nespúšťala som z neho oči. Jeho vlasy boli primerane krátke, ale ani nie tak moc krátke. Boli dlhé dosť na to, aby som mu nevidela ani jednu črtu z jeho tváre. Čakala som, kedy sa otočí aspoň mojím smerom, no naďalej stál so sklonenou hlavou, nehýbajúc sa a v ruke držiac plastový pohárik. Dali takému malému dieťaťu kávu? Vtedy som sa pýtala samej seba.
Jedna zo sestričiek nenápadne zalomila rukami a niečo šepkala sestričke stojacej vedľa. Zaujalo ma to. Vykročila som a namierila ku chlapcovi. "S dovolením?" povedala som otcovej kolegyni a ona na mňa prekvapene pozrela. Vtom ma hneď zdrapila za rameno a posunula ďalej.
"Čo tu robíš? Tvoj ocino má o teba určite strach. Mal by byť v kancelárii, choď poslušne za ním."
"Prepáčte, ale on nevie, že som tu."
"Prosím?" Doktorka ukázala na sestričku pri chlapcovi.
"Môžete ju tam odprevadiť? Je to ešte dieťa."
Sestrička na mňa nepríjemne zagánila a neochotne sa ku mne priblížila.
"Nie, ďakujem. Viem, kde to je. No neprišla som sem dnes za ním."
"Si chorá?" spýtala sa ma doktorka.
Pokrútila som hlavou.
"Tak prepáč, ale inak tu nemáš čo robiť. Ako to, že nie si doma? Budem to musieť povedať tvojmu otcovi."
Tento krát som ja vyčarila krásne zagánenie. Chce na mňa žalovať?
"Ja...Ja som sem prišla iba kvôli..." rýchlo som pozrela na automat. Majú tam aj niečo iné ako kávu? Uvidela som štítok na vrchu s obrázkom čaju.
"Chcela som dostať niečo teplé do hrdla...tak som sem prišla kvôli čaju. To je dôvod."
"Zlatko, budeš musieť teraz odísť. Nemám na teba čas. Máme tu vážny prípad." Mrkla narýchlo na chlapca. Mĺkvo stál.
Pozrela som naňho a na pohárik, čo držal v ruke. Tak dbanlivo si zakrýval tvár, že som mu stále na ňu nevidela.
"Ehm, môžem nejako pomôcť?"
"Ty?" pousmiala sa doktorka. "Nie, zlatko. Ty choď pekne domov. Alebo do ockovej kancelárie, ten ti spraví aj džúsik." Vravela ku mne ako k batoľaťu.
Hľadela som na všetkých ľudí okolo. Boli tu ďalšie štyri sestričky, ešte jedna doktorka, plus dvaja starí doktori. Čo je toto za vážny prípad?
"Fee?" začula som zrazu a v momente mi prešiel po chrbte mráz.
Nemienila som sa otočiť.
"Fee?" zopakoval môj otec a prišiel rázne ku mne. Zdrapil ma za plece a celý sčervenel. Od hnevu.
"Čo tu dopekla robíš?!" vyprskol. Vystrašene som hľadela na podlahu. Výhovorka, kde si v tejto ťažkej situácii?
"J-ja...L-len som si prišla po čaj..." opäť to isté. Samozrejme, že to nefungovalo.
"Čo si to povedala?!" vyhŕkol. Mala som pocit, že ma ide pred nimi plesknúť, alebo vyťahať za vlasy, čokoľvek, len, aby ma potrestal.
No stalo sa niečo, čo som ozaj nečakala.
Z pohľadu na dlaždicovú zelenkastú zem a na môjho červeného otca, zjapajúceho po mne pred toľkými ľuďmi (toto bol sám o sebe trapas) mi pohľad rýchlo skočil na modré Agapanthusové oči. Za týmto nádherným pohľadom nasledoval pád a rázne omdletie. V tej chvíli som ozaj nevedela, čo sa deje.

Takže poviedka od mojej super kamošky Ewiku, ktorú som jej viac menej šlohla :D ona sa za ňu totižto hambí ale mám pocit,že nemá prečo. Prosím hlasujte a povzbuďte jej sebavedomie :P
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Veva Veva | 31. prosince 2012 v 14:57 | Reagovat

ahoooj :-D ešte je tu len prológ a 1. kapitola, ale už teraz je skvelá :D kedy sem pridáš ďalšiu kapču? :-P dúfam, že čoskoro :-D

2 Muffin Muffin | E-mail | 5. července 2014 v 10:34 | Reagovat

Je to super :-D :-D :-D :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Dúfam, že sa páčilo. See U later :D