Srpen 2011

zatiaľ bez názvu

14. srpna 2011 v 17:38 | Neko-chan |  Romantické poviedky
Prológ

alo sa to na 31.marca, deň to bol, mam taký pocit, že utorok. Čas okolo desať hodín v noci. S otcom sme upratovali jeho kanceláriu a chystali sa domov. Mala som osem rokov. V momente, keď som doumývala kruhy od pohára s kávou, ktoré boli rozmiestnené po celom stole, začula som sanitku. Otec nastražil uši, hneď som vedela, že sa niečo deje. Pravdepodobne niečo veľmi zlé. Komu sa stal úraz takto v noci? Alebo to nie je úraz?
Otec vybehol z kancelárie a vzápätí ako odišiel, sa aj vrátil. Schmatol rúško, svoj kufrík, pretrel si unavené oči, vypil narýchlo kávu, asi, aby ho prebudila a ku koncu si umyl ruky. Stihol ešte na mňa chabo pozrieť. Otupene som hľadela na jeho vzďaľujúcu siluetu. Chytila som svoj batoh a kráčala za ním, i keď vôbec nie v jeho línii. Na operačku som nemala prístup. Sadla som si do čakárne a čakala. Netrpezlivo som pozerala na ovisnuté hodiny na stene, zatuchnuté prachom, no bola som rada, že ukazujú čas. O dve hodiny ma otec prebral. Zaspala som na stoličke na chodbe v nemocnici. Dalo sa to čakať. Mlčky ma zdvihol na ruky, odniesol do auta, doma uložil a rovnako mlčky za sebou zavrel dvere, ani mi nedal pusu na dobrú noc. Nevedela som, čo sa deje. Čo sa to tam stalo?
Nasledujúci deň bol 1.apríl. Nikto doma nemal náladu. Nikto- ja a otec.
Otec ráno odišiel do práce. Opatrovateľka si zobrala súrne voľno, takže sa otec spoľahol na môj vlastný rozum. Spravil múdre rozhodnutie?
Cítila som sa sama, na to, že je deň vtipov. Rozhodla som sa ísť navštíviť otca. Keby som vtedy vedela, čo ma tam čaká, nešla by som tam...

1.kapitola
Otec sa na mňa nahneval. Videla som niečo, čo som nemala a sám nechcel, aby som to videla, preto sa hneval. Zúril. A veľmi. Keď išiel priam explodovať, zavrel sa v kancelárii. Na mňa zabudol?
Keď som vošla do nemocnice, rozhliadla som sa po areáli. Mŕtve. Bez duše. Chcela som si dnešok užiť, no nevedela som ako. Všetci sa mi zdali smutní, akoby z niečoho zdeprimovaní. Na druhej chodbe, trochu ďalej od otcovej kancelárie, som naďabila na pár sestričiek. Rovnako ako zvyšok personálu, vyzerali ponuro. Kráčala som ďalej, chodbami sa ozýval iba nepríjemný šuchot mojich šľapiek. To sú tu iba dospelí? Na deti sa zabudlo?
Prešla som do areálu pre mládež. Všade sa ozývalo ticho. Vrátila som sa späť a zbadala som menší hlúčik pri automate na kávu. Nakúkala som poza ľudí, no z diaľky som nikoho nepoznala. Keď som podišla bližšie, aj tak mi nebol nikto známy. Okrem lekárky, kolegyne môjho otca.
Stála som pri holom múre a čakala, čo sa bude diať. Uvedomila som si, že všetky sestričky a lekári čo tam boli, mierili zrakom na chlapca stojacom pri automate. Nevidela som mu do tváre. Mal na sebe biele pyžamo, to, ktoré sa dáva v nemocnici a je povinné. Vlasy mal rozcuchané, hnedé s čiernymi končekmi, nechápala som vtedy pojem melír a predsa len, také dieťa? Pozorovala som ho. Tak isto ako dospelí, nespúšťala som z neho oči. Jeho vlasy boli primerane krátke, ale ani nie tak moc krátke. Boli dlhé dosť na to, aby som mu nevidela ani jednu črtu z jeho tváre. Čakala som, kedy sa otočí aspoň mojím smerom, no naďalej stál so sklonenou hlavou, nehýbajúc sa a v ruke držiac plastový pohárik. Dali takému malému dieťaťu kávu? Vtedy som sa pýtala samej seba.
Jedna zo sestričiek nenápadne zalomila rukami a niečo šepkala sestričke stojacej vedľa. Zaujalo ma to. Vykročila som a namierila ku chlapcovi. "S dovolením?" povedala som otcovej kolegyni a ona na mňa prekvapene pozrela. Vtom ma hneď zdrapila za rameno a posunula ďalej.
"Čo tu robíš? Tvoj ocino má o teba určite strach. Mal by byť v kancelárii, choď poslušne za ním."
"Prepáčte, ale on nevie, že som tu."
"Prosím?" Doktorka ukázala na sestričku pri chlapcovi.
"Môžete ju tam odprevadiť? Je to ešte dieťa."
Sestrička na mňa nepríjemne zagánila a neochotne sa ku mne priblížila.
"Nie, ďakujem. Viem, kde to je. No neprišla som sem dnes za ním."
"Si chorá?" spýtala sa ma doktorka.
Pokrútila som hlavou.
"Tak prepáč, ale inak tu nemáš čo robiť. Ako to, že nie si doma? Budem to musieť povedať tvojmu otcovi."
Tento krát som ja vyčarila krásne zagánenie. Chce na mňa žalovať?
"Ja...Ja som sem prišla iba kvôli..." rýchlo som pozrela na automat. Majú tam aj niečo iné ako kávu? Uvidela som štítok na vrchu s obrázkom čaju.
"Chcela som dostať niečo teplé do hrdla...tak som sem prišla kvôli čaju. To je dôvod."
"Zlatko, budeš musieť teraz odísť. Nemám na teba čas. Máme tu vážny prípad." Mrkla narýchlo na chlapca. Mĺkvo stál.
Pozrela som naňho a na pohárik, čo držal v ruke. Tak dbanlivo si zakrýval tvár, že som mu stále na ňu nevidela.
"Ehm, môžem nejako pomôcť?"
"Ty?" pousmiala sa doktorka. "Nie, zlatko. Ty choď pekne domov. Alebo do ockovej kancelárie, ten ti spraví aj džúsik." Vravela ku mne ako k batoľaťu.
Hľadela som na všetkých ľudí okolo. Boli tu ďalšie štyri sestričky, ešte jedna doktorka, plus dvaja starí doktori. Čo je toto za vážny prípad?
"Fee?" začula som zrazu a v momente mi prešiel po chrbte mráz.
Nemienila som sa otočiť.
"Fee?" zopakoval môj otec a prišiel rázne ku mne. Zdrapil ma za plece a celý sčervenel. Od hnevu.
"Čo tu dopekla robíš?!" vyprskol. Vystrašene som hľadela na podlahu. Výhovorka, kde si v tejto ťažkej situácii?
"J-ja...L-len som si prišla po čaj..." opäť to isté. Samozrejme, že to nefungovalo.
"Čo si to povedala?!" vyhŕkol. Mala som pocit, že ma ide pred nimi plesknúť, alebo vyťahať za vlasy, čokoľvek, len, aby ma potrestal.
No stalo sa niečo, čo som ozaj nečakala.
Z pohľadu na dlaždicovú zelenkastú zem a na môjho červeného otca, zjapajúceho po mne pred toľkými ľuďmi (toto bol sám o sebe trapas) mi pohľad rýchlo skočil na modré Agapanthusové oči. Za týmto nádherným pohľadom nasledoval pád a rázne omdletie. V tej chvíli som ozaj nevedela, čo sa deje.

Takže poviedka od mojej super kamošky Ewiku, ktorú som jej viac menej šlohla :D ona sa za ňu totižto hambí ale mám pocit,že nemá prečo. Prosím hlasujte a povzbuďte jej sebavedomie :P

The Red Wing III. kapitola

14. srpna 2011 v 17:22 | Adminka |  Moja maličkosť
III.kapitola
Pôjdem za anjela.Je to plne rozhodnuté.Uviazal som si plachtu okolo tela ako nejakú dokonalú tógu no keď som sa pozrel do zrkadla mal som pocit,že už si môžem dať akurá takú tú hnusnú blond parochňu,ktorú by si nedala na seba ani Lady GaGa(a to už je čo povedať) a ísť robiť výpomoc Mikulášovi!Dal som si teda plachtu dole a utrhol som z nej 2 dlhé pruhy,ktoré som si následne obviazal okolo zápästí.NIE!Vytiahlo som si ružový opasok z gatí a namiesto neho som tam zasunul jeden pruh z plachty.ÁNO TO JE ONO!Na chodbe som zrazu začul kroky tak som stiahol krídla,hodil som sa na posteľ a schmatol do ruky nejaký časák pre baby.Jéjo INko.Dvere sa pootvorili a dnu nakukla teta Tamara."Ahoj teta Tamara"tvári som sa,že ju nevnímam a som zahľadený do INka ale v skutočnosti som ju vnímal až príliš dobre.Keď zbadala ten neporiadok čo som tu narobil ,zhrozila sa tak,že ma ani neodzdravila.No po pár sekundách sa spamätala:"Ahoj Jullius počuj máš už kostým na ten dnešný maškarný??"
"Mhm"pokýval som hlavou akože áno a pretočil som na ďalšiu stránku.
"A ukážeš mi ho?"nadvihla jedno obočie.
"S radosťou teta Tamara"položil som časopis na nočný stolíka zobral som si tyčinku Snickers(jednu z mnoha čo si tu skrývam pred Bernardom)a-zasekol som sa.Ako jej ukážem falošné krídla na kostým anjela keď sú to moje skutočné krídla,ktoré schovávam pod pokožkou?Nápad ma udrel ako blesk z jasného neba."Sekundičku teta Tamara mám to v kúpeľni"preskočil som konferenčný stolík a vzaril do kúpeľne zatiaľ čo sa teta Tamara pomaly presúvala do stredu mojej izby.Rýchlo som za sebou zabuchol dvere.Pomaly som sa oprel o umývadlo a vystrčil som krídla.Kedže som to v kúpeľni ešte nikdy nerobil nechtiac som napoly rozsekol jednu z mojich obľúbených sviečok.V duchu som zaklial a zložil som si krídla za chrbát aby som mohol prejsť cez prah.otvoril som dvere a oprel som sa o zárubňu tak aby nebolo nič vidieť.
"No ukáž sa!"sedela na mojej posteli a privolávala ma do izby.Vystrel som k nej pravé krídlo:"Archaniel Jullius.Rád vás spoznávam".Ona sa iba zachihotala:"Tamara Kreatonová a aj ja vás rada spoznávam!"veselo mi ním potriasla,"ako si to-"
"No vieš so Sheldonom sme na tom celé leto makali.Je to pokročilá technológia ale psst nikomu ani muk!"
"Neboj sa"mávla rukou,skočila mi na to.
"A za čo ideš ty teta Tamara?"kývol som na kopu červeného netradičného oblečenia čo mala na sebe.
"No predsa za červenú čiapočku"
"Ach ták"
"Prosím ťa Jullius nezobral by si ma tam tvojím autom?"
"Áno teta Tamara iste"zobral som si zo stola škrabošku(nemusí každý vedieť kto som) a kľúče od auta.Objalo som tetu Tamaru okolo jej úzkych pliec a konečne som niekam išiel s ŇOU!
***
"Ty podrazák.Ideš o celú minútu a pol neskôr a za koho vlastne ideš za normálneho sexi chalana?Veď ani nevyzeráš ako buzík!"vítal ma s úsmevom a objatím Sheldon.
"Kto povedal že preto ním niesom"zašepkal som mu normálnym hlasom do ucha a štípol som ho do zadku.
"Ježiškove husličky prestaň!"rýchlo ma od seba odsotil ako by som bol nejaký chemický,rádioaktívny odpad.
"Pokoj pokoj.Nemusíš sa za všetko hneď tak vzrušovať .Ty aj tak niesi môj typ!"
"Čože?"
"Vieš mne sa páči keď má chalan taký chudučký svalnatý zadoček ako Orladno alebo-"
"Dobre stačí nemusím počúvať žvásty buzíka J poďme už radšej dnu"
***
-Dnu-bol široký pojem,pretože ples(bolo to skôr niečo pri hranici žúrky ale však čo?) bol skutočne po celej škole.A keď vravím po celej tak skutočne po celom areáli školy.No-dnu- som pochopil ako stred diania čiže nová telocvičňa.Škriaboška ma podľa jej názvu-poriadne škriabala ale vedel som,že si ju nesmiem dať dolu.Stala by sa okamžitá pohroma.Prváčky čo na mňa od rána pokokujú by ma mohli nedajbože zbadať a uloviť si ma na to slovíčko dve.Sheldon ma ťahal rovno ku švédskym stolom a mojim jediným potešením bolo keď som pri ňom zazrel tetu Tamaru.Tá ma zbadala tiež a hneď sa mi rozbehla naproti:"Ach Jullius miláčik tu si!"
"Ahoj teta Tamara bavíš sa?"letmo som jej dal pusu na líce.
"Áno iste je tu veľká zábava!Ó a kto je tento záhadný,pohľadný,mladý muž?"
"Teta Tamara toto je môj spolužiak Sheldon Hale"urputne som sa snažil vysloviť to tak aby to nevyzeralo,že spolu chodíme,"Sheldon toto je sestra mojej mamy Tamara Kreatonová"
"Veľmi rád vás spoznávam!"potriasol si pravicou Sheldon s tetou Tamarou.
"Potešeinie je na mojej strane!"jemne sa začervenala teta Tamara.Bola to mamina staršia sestra ale aj tak nevyzerala na 40(i keď Bernard aj na viac).Matka.Vždy pri vyslovení či pomyslení na slovo matka alebo otec ma vždy pichne pri srdci.Robili pre mňa všetko a aj tak mi vždy bolo málo alebo mi dokonca nebolo po vôli.Zniesli by pre mňa aj modré z neba,keď som potreboval pomoc schovali ma pod svoje ochranné krídla.Boli sme dosť bohatá rodina a bol som jedináčikom.Preto som mohol mať všetko čo som si zaumienil.A aj tak som utekal z domu,chlastal som na ulicy s pochybnými chalanmi lacnú vodku a húlil jednu trávu za druhou.Večne som viac a viac lámal ich zarmútené srdcia a aj tak mi vždy odpustili,prepáčili,zľutovali sa nadomnou a ešte neviem ako mi odpustili.No keď som sa rozhodol vynahradiť im všetku boleť čo som im spôsobil tak sa zrazu všetko otočilo o 180 stupňov.Neviem aký vydriduch to urobil ale viem,že keď ho nájdem tak mi za to zaplatí životom aj keby ma to malo stáť krídla!

Chat Room 1- Knihy

14. srpna 2011 v 17:18 | Adminka
Chat Room na debaty o knihách...prosím v komentoch
Dúfam, že sa páčilo. See U later :D